zo zufalstva

Vtedy som bola presvedčená, že dokážem uskutočniť myšlienku „Dajte mi pevný bod a ja pohnem zemeguľou“. Nie vo fyzikálnom zmysle. Fyzike som veľmi nerozumela- ani vtedy, ani teraz.

Bola som presvedčená, že smerujem k pevnému bodu, z ktorého budem meniť dejiny. Urobím niečo veľké. Dôležité. Prospešné, samozrejme. Nebola to moja neskromnosť. Jednoducho som verila, že to tak môže byť, že to tak musí byť. Že pevný bod je niekde tam vpredu (prečo mi len nenapadlo, že môže byť naboku?) a že k nemu jednoznačne a v podstate lineárne kráčam. Vedela som, že na tú cestu musím vynaložiť veľa úsilia, nečakala som, že sa odkráča sama. Ale vedela som, že idem, ísť chcem a nakoniec dôjdem. Otázka bola iba kedy a ako konkrétne sa tá cesta vyvinie.

Nevyvinula sa.

Pevný bod sa stratil.

Nie z dohľadu.

Z reality.

Nie mojej.

Všeobecnej.

Neexistujú pevné body, z ktorých sa dajú hýbať svety. Tie pevné body nie sú pevné. Nie sú na jednom mieste v konkrétnom čase. Nedá sa k nim lineárne dôjsť. Možno je možné „pevný“ bod stretnúť, ale pohnúť z neho celou zemeguľou?

 

Vtedy som mala pocit, že som súčasťou niečoho dôležitého. Nie, že by som bola. Nie, že by som to netušila už vtedy. Ale cítila som, že by sa to do dôležitého predsa mohlo vyvinúť.

Nevyvinulo sa.

Dnes nie som súčasťou ničoho dôležitého, nesmerujem k pevnému bodu- lineárne a odhodlane. Oscilujem. Krúžim. Stúpam a padám. Nesnívam o pevných bodoch. Stále ešte snívam o pohnutí zemeguľou. Musím. Aby som spoznala človeka v zrkadle. Veď už tak odráža iba odraz, ktorý sa doň díva. Odraz tej, čo ešte nič nevedela, ale mala jasno v pevných bodoch. Tá, ktorá s každým ďalším „pochopila som“ a „viem“ stratila jednu istotu a myšlienku pevných bodov odvrhla ako takú.